Keď však Izrael zosilnel, donútil Kanaánčanov k robotám, vyhnať ich nevládal. Efrajim nevyhnal Kanaánčanov, ktorí bývali v Gézere. Kanaánčania zostali bývať medzi nimi.
Sudcov 1:28-29
Ak sa zamyslíme nad týmto veršom v kontexte celého príbehu, tak by bolo vhodné miesto slova “nevládal” použiť slovo “nechcelo sa“. Môžeme sa domnievať prečo. Možno v tom videli zisk, alebo si povedali: “však načo“. Hospodin však plánoval dať krajinu len Izraelu bez toho, aby tam ostali pôvodní obyvatelia aj preto, lebo vedel, aké pokušenie a pád im to prinesie (Joz. 23:7-11).
Po 40-tich rokoch žitia na púšti sa konečne Izrael vymanil zo svojej navonok slabosti a mohol mať status silného národa, na ktorého čele je sám Hospodin prerážajúci im cestu. Konečne sa stalo reálne zasľúbenie, ktoré dal Hospodin ich otcom. Je zaujímavé, že práve v čase najväčšej sily prišiel pád a dokonca uctievanie iných Bohov. Neuposlúchnutie Hospodina priviedlo Izrael k pádu a nakoniec museli bojovať so silou svojho nepriateľa (viac v Sud. 2).
Kompromis mnohokrát začína veľmi nevinne a je veľmi pohodlné ho zrealizovať. Presne tak, ako sa stal pascou pre Izrael tak vie narobiť galibu aj v našom živote. Je otvorenou bránou k tomu, aby nás pohlcoval a zaviedol na miesto, kam sme ani neplánovali ísť, až nakoniec stratíme citlivosť na to, že sme “utopení” v hriechu. Sú hriechy/myšlienky v našom živote, ktorým dávame priestor a ktoré nás odvádzajú od Pána a od videnia toho ako si nás chce použiť?
Z tejto situácie na prvý pohľad vyplývajú dve možnosti – poslušnosť alebo neposlušnosť voči Hospodinovi. Keď som sa nad týmto príbehom zamýšľala, tak mi Svätý Duch ukázal tretí scenár. Neposlušnosť, ktorá by mu urobila radosť. Trošku kontroverzné, však? Bolo by krásne keby Izrael bol neposlušný voči Hospodinovi, ale so zámerom priviesť Kanánčanov k NEMU aby ho uctievali a aby sa taktiež pridali k ľudu, ktorého pánom je Hospodin.
Častokrát nás hriech a naše starosti pohlcujú tak, že si zabúdame všímať svoje okolie a núdznych, ktorí pomoc naozaj potrebujú. Pán nás vedie k tomu, aby sme Ho mali na prvom mieste, aby sme mu dôverovali a nechali sa viesť Ním. Túži po tom, aby sme každodenne okúšali to, čo nám vydobyl Pán Ježiš na kríži – aby sme zažívali Jeho plnosť “zasľúbenú krajinu” a aby sme jej krásu odhaľovali strateným. Jeho víťazstvo nám dáva silu poraziť nepriateľa a moc hriechu. Je na čase prinášať dobré veci z dielne nášho milujúceho Ocka jeho deťom, ktoré ho nepoznajú a neokúšajú túto skutočnosť.
“Preto aj my, obklopení takým veľkým zástupom svedkov, odhoďme všetku príťaž a hriech, čo nás opantáva a vytrvajme v behu, ktorý máme pred sebou. Upierajme zrak na Ježiša, pôvodcu a završovateľa našej viery. Miesto radosti, ktorá sa mu ponúkala, pretrpel muky na kríži, pohrdol potupou a teraz sedí po pravici Božieho trónu. Myslite na Toho, ktorý zniesol od hriešnikov voči sebe také protirečenie, aby ste neochabovali a neklesali na duchu.”
Židom 12:1-3