“Syn môj, nepohŕdaj Pánovou výchovou, ani neklesaj, keď ťa karhá, lebo koho Pán miluje, toho prísne vychováva a trestá každého, koho prijíma za syna. Vytrvajte v tom, čo slúži na výchovu, lebo Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna otec nevychováva prísne? Ak ste bez takej výchovy, akú podstupujú všetci, potom nie ste synovia, ale ako nemanželské deti.

Veď aj naši telesní otcovia boli prísnymi vychovávateľmi a vážili sme si ich. Vari sa nepodriadime omnoho viac Otcovi duchov, aby sme mali život? Otcovia nás krátky čas vychovávali prísne a tak, ako sa im to videlo dobré, no on nás vychováva pre naše dobro, aby sme mali účasť na jeho svätosti. Pravda, nijaká prísna výchova v tejto chvíli sa nezdá radostná, ale trpká; neskôr však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila.”  Židom 12:5-11

Cirkevné spoločenstvo je ako rodina. Každý z nás potrebuje niekam patriť. Verím, že to je originálny Boží dizajn a zámer. A k charakteristickým črtám rodiny patria aj záväzok a výchova. Obe sú dnes nepopulárne, priam až nežiadúce. Záväzok totiž znamená byť k niekomu doslova pripútaný a zároveň zdieľať aj zodpovednosť.

V rodine sa neskryjeme, poznajú nás, veľmi dobre vedia aj o našich slabostiach či zlyhaniach a napriek tomu nás milujú a prijímajú. Avšak láska, ktorá prehliada hriech či nie je vychovávajúca, vôbec nie je láska. Tým, že patríme sa dobrovoľne otvárame aj pre požehnanie vo forme výchovy, usmernenia či nápravy (áno, aj toto je požehnanie). V rodine to je jednoducho tak. Nerobíme si len tak čo chceme my alebo čo je prospešné len pre nás, ale zaujímame sa aj o dobro iných.

Nezávislosť je veľmi nebezpečná. Ak zostávame odpojení tak sa ukracujeme o tieto požehnania, ktoré záväzok ponúka. Každý z nás potrebuje výchovu, usmernenie či napomenutie. Nikto z nás totiž nie je dokonalý v charaktere, ani v skutkoch či postojoch. Sám Pavol apoštol to priznáva keď hovorí „nie, že by som už dosiahol cieľ alebo bol už dokonalý, ale snažím sa o to, aby som to získal“.

Žiadna výchova nie je príjemná záležitosť avšak je nevyhnutná pre náš duchovný rast či rast charakteru. Boh sám má túžbu nás vychovávať a robí to lepšie ako ktorýkoľvek z našich pozemských otcov či matiek. Boh je dokonalý, pozná všetky naše slabosti či zlyhania a napriek tomu nás miluje. Nebojme sa Jeho výchovy, pretože vedie k dospelosti vo viere. Cirkev ako rodina je požehnaním od Boha.