Generácia Izraelitov, ktorých Boh vyviedol z Egypta, sa stala svedkom asi najväčších zázrakov v dejinách ľudstva. Boli pri tom, keď Hospodin zoslal na Egypťanov žaby, kobylky, komáre … videli krvavé vody Nílu, videli Egypťanov pochovávať svojich prvorodených, prešli suchou nohou po dne Červeného mora.

Hospodin ich kŕmil mannou a prepelicami a na púšti tíšil ich smäd vodou zo skaly. Dostali prísľub novej zeme a predsa – táto generácia neprestala reptať a pri každom nepohodlí sa chceli vrátiť ku svojim egyptským utláčateľom. Nezvládli to jediné, čo od nich – a vlastne aj od nás – Pán vyžadoval: VYTRVAŤ VO VERNOSTI. Ich mentalita otrokov im znemožnila myslieť novým spôsobom. Nedokázali vytrvať mimo svojej komfortnej zóny – túžili radšej žiť v otroctve, ktoré poznali, ako sa spoľahnúť celým srdcom na Hospodina na ceste do neznáma.

Z tejto generácie iba dvaja ľudia vošli do zasľúbenej zeme – Jozua a Káleb. Mali úplne inú perspektívu – tam, kde ostatní videli neriešiteľný problém, oni vedeli, že Boh je s nimi. Písmo o nich hovorí, že vošli ako jediní, pretože sa CELKOM oddali Hospodinovi (Numeri 32, 11-12).

Oddajme sa celým srdcom Pánovi, vytrvajme bez reptania vo viere a bežme náš beh až do cieľa.