Archív kázní

Biblia, ani Pán Boh nie sú prekvapení obdobím, v ktorom žijeme. Evanjelium Matúša v 24. a 25. kapitole hovorí o konci časov. Píše sa tam, čo sa bude diať a tiež o tom, čo máme robiť my uprostred toho všetkého. Náš hosť – David Wells hovoril o znakoch druhého príchodu Krista a tiež o výzvach, ktoré Ježiš zdôrazňuje.
Biblický Dávid sa v jednom zo svojich Žalmov modlí modlitbu, v ktorej hovorí, že len jedno si žiada od Boha a to je to, aby mohol bývať v dome Božom po všetky dni svojho života. Peter apoštol nás zas vyzýva, aby sme sa nechali zabudovať do domu Božieho ako živé kamene. Obraz živého kameňa nedáva vôbec zmysel. Ak je niečo živé, nie je to kameň. Ak je niečo kameň, tak to nie je živé.
Ako vyzerá správny domov? Aká je tvoja predstava o tom, ako by mala vyzerať cirkev, náš duchovný domov? Je to priestor, kde sme bezpodmienečne prijatí a milovaní, alebo je to miesto, kde si svoju pozíciu musíme zaslúžiť? Príbeh dvoch bratov nám poskytuje pohľad na nesprávne poňatie podstaty domova, a zároveň predstavuje úplne odlišný obraz domova, reprezentovaný milujúcim otcom.
Náš vzácny hosť Sergej Mereshan s nami zdieľal svoj osobný príbeh o svojom detstve. Na rozdiel od väčšiny z nás nemal domov, nepoznal rodičov, bol predaný, týraný a využívaný. Počas riskantného úteku stretol ľudí, ktorí ho nielen zachránili, ale aj mu pomohli nájsť svoju identitu, identitu v Bohu. Dnes je šťastne ženatý a je kazateľom.
Domov je jedinečné miesto, kde sme doma. Biblia hovorí o dome Božom ako o dôležitom mieste od svojich prvých kníh. Božím domom nazýva miesto, kde je Boh a ľudia tam prežívajú Božiu prítomnosť. Od čias Krista sa tento obraz veľmi mení, ale zároveň aj pokračuje. Dom Boží sa už neviaže na miesto. Biblia hovorí o domove, ako večnom domove, kam všetci smerujeme.
Čo robiť, keď strácame dôveru či istoty, na ktoré sme sa v minulosti spoliehali? Ako dokážeme ako Kristovi nasledovníci prekonať straty a ťažkosti? Musíme sa vtedy navrátiť k nádeji! Nádej je často nepochopená a zabúdaná, obzvlášť v ťažkých obdobiach. Nádej nám môže pomôcť vytrvať, aj napriek strate a žiaľu.
Obdobie pandémie nám nastavilo zrkadlo a žiaľ často sme nemohli byť nadšení z toho, čo sme v ňom videli. Bolo smutné vidieť, že namiesto služby iným, sme aj my kresťania podľahli pokušeniu sa deliť na rôzne skupiny, dohadovať, či vzájomne voči sebe vymedzovať. Asi sme si vtedy mnohí položili otázku, ako takto môžeme zmeniť svet. A asi, ak sme boli úprimní, museli sme konštatovať, že nevieme zmeniť celý svet. Dobrá správa však je, že každý môžeme zmeniť niekoho svet.
Obdobie pandémie nás obralo o ilúziu, že existuje život bez bolesti, hoci sa jej v západnej kultúre snažíme za každú cenu vyhnúť. Verím však, že sme sa naučili, že sme pozvaní k tomu, aby sme išli dopredu napriek bolesti. Problém bolesti je tu s nami od prvých stránok Biblie. Bolesť sa stáva znesiteľnou vtedy, keď vieme, že Boh je s nami a za nás. Bolesť nás buď urobí lepším človekom, alebo horším, ale asi nás nenechá tým, kým sme.
Asi každý z nás vieme ľahko vymenovať niektoré veci, ktoré sme počas pandémie stratili. Čo však vtedy, keď to cítime tak, alebo vieme, že sme sa stratili my. Čo sa dá vtedy urobiť. Biblia, keď hovorí o hriechu, tak ho primárne definuje ako minutie sa Božej vôle. Nasleduje pocit viny, skľučujúca hanba, chuť izolovať sa, únik a bludný kruh uzavrie ďalší a často hlbší hriech.